Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Troška dlhší článok, ale dobrý. Myslím si , že najlepšie ako "bojovať" proti médiám je nesledovať ich a nekupovať časopisy, noviny atď. Myslím, že o nič neprídete :) . Akurát o ukradnutú kopu času, ktorá sa dá využiť napríklad v takomto peknom počasí určite inak

 

MANIPULÁCIA ZAŠLA TAK ĎALEKO, ŽE UŽ NEVIEME ODLÍŠIŤ PRAVDU OD LŽI A REALITU OD PROPAGANDY.


Pre to, aby nás dokonale "oblbli", robia maximum - každý deň nám prinášajú informácie
o nových tragédiách, chorobách, susedských sporoch, katastrofách, nehodách, nebezpečenstvách,
ktoré na nás číhajú za každým rohom, či banalitách, ktoré nestoja za reč. Zachádzajú ešte ďalej
- v mene "mieru" umelo rozpútavajú mediálne a neskôr aj skutočné vojny, plodiace len ďalšie a
ďalšie násilie. Robia všetko pre to, aby sme si pripadali unavení, neslobodní, bezcenní a aby sme
definitívne zabudli na to, kým naozaj sme.

Žijeme v zvláštnej dobe, ktorá je charakteristická obrovským vplyvom masových médií na človeka i celú
spoločnosť. Práve médiá formujú naše názory, ukazujú nám "cestu", po ktorej by sme mali všetci
názorovo kráčať... Mnoho ľudí však začínajú médiá, z ktorých sa každodenne valí veľké množstvo
negativity, naozaj otravovať - prestávajú čítať noviny, pozerať televíziu. Je tento "obrat" v našom
myslení a chápaní už badateľný?

Médiá zohrávajú v modernom svete podobnú úlohu, akú mala kedysi cirkev, rodina, školy či iné
socializačné ustanovizne. Čím viac sa život človeka individualizuje a odcudzuje, tým viac nad
ním v procese socializácie získavajú moc neosobné masmédiá, ktoré mu sprostredkúvajú, čo by
si mal myslieť, čo by ho malo zaujímať, čo je "in". Väčšina ľudí pochopiteľne tomuto obrazu
nekriticky podľahne a prijíma ho bez akejkoľvek reflexie. Ak sa v médiách - či už je to v amerických
filmoch, sitkomoch, v správach, komentároch, alebo v televíznych diskusiách stokrát denne
podprahovo zopakuje, že by sme mali myslieť predovšetkým na seba a našim hlavným cieľom
by malo byť zbohatnúť, vybudovať si kariéru a bezbreho konzumovať, väčšina ľudí to vníma
ako fakt, ako pravdu, ako niečo samozrejmé.

Pritom je to len ideológia, ktorá z nás všetkých robí vyumelkovanú spoločnosť ctižiadostivých
sebcov, ktorých jedinou hodnotou je tzv. pleonaxia, to znamená: mať čo najviac peňazí, moci,
sexu, jedla, obdivu atď. Médiá podporujú konzumnú trhovú spoločnosť a všetky politické ideológie,
ktoré ju pomáhajú udržiavať. Cieľom je indoktrinovať vzdelané vrstvy a ohlupovať masy. Ide o to,
aby každý, kto vysloví iný názor, bol zákonite vnímaný ako "exot". Obávam sa, že "obrat" v myslení,
ktorý spomínate, je stále len marginálnou záležitosťou. Možno je už o niečo viac "exotov", ktorí
odmietajú hrať mediálne hry, ale médiá majú stále dosť moci na to, aby ich predstavovali zvyšku
verejnosti ako bláznov a vydedencov. Stačí sa pozrieť na to, ako interpretujú státisíce ľudí, ktorí
na alterglobalistických pochodoch protestujú proti chudobe vo svete, za oddlženie rozvojových
štátov, za ochranu životného prostredia či za mier. Sú tam stovky profesorov, vzdelancov,
odborníkov a úprimných aktivistov. Myslíte, že nejaká televízia či liberálne médiá dajú týmto
ľuďom priestor? Nie, oni pustia do éteru zábery na zopár agresívnych pankáčov, ktorí hádžu
škridly do výkladov a zdiskreditujú celé hnutie. A takto to je vo všetkom. Manipulácia od rána
do večera.

Hlavné správy televízií sa zväčša začínajú katastrofami, nehodami, tragickými príbehmi,
rovnaké udalosti zapĺňajú titulky novín. Bulvarizácia a negativizácia je v médiách prítomná
už dlho, v poslednej dobe sa tento stav evidentne zhoršuje. Niekto by mohol tvrdiť, že to,
čo sa objavuje v médiách je predsa odrazom toho, čo sa deje vo svete... Na druhej strane
sa však vo svete deje aj veľa dobrých vecí, o ktorých médiá zanovito mlčia. Takže ako?

Treba sa zbaviť ilúzie, že médiá sú akési dobročinné inštitúcie, ktorých cieľom je chrániť
demokraciu a udržiavať ľudí informovaných. Či nebodaj verne odrážať a prezentovať svet
taký, aký je. Je to presne naopak. Vytvorili vlastný svet, akýsi "matrix", v ktorom udržujú ľudí.
Všetko dobré, morálne a pozitívne, to je nuda a vo vysielaní to nemá čo hľadať. Treba sa
zameriavať iba na to zlé, zvrátené, šokujúce. Vytrénovali ľudí, aby práve toto očakávali.
Najväčším prehreškom dnešnej doby totiž nie je byť nemorálny, ale byť nudný. Žijeme v ére
toho najprimitívnejšieho hedonizmu (hedonizmus = poňatie slasti ako najvyššej hodnoty, dobra
- pozn. red.), pretože práve tento primitívny hedonizmus je veľmi výhodný biznis. Ak ľudia
uveria, že ich hlavným cieľom je neustále sa zabávať, nakupovať, užívať si, konzumovať -
získate tým ako podnikateľ jedným šmahom milióny náruživých odberateľov všetkých tých
nezmyslov a zbytočností, ktoré produkujete.

Médiá dnes v tomto záujmovom kolotoči plnia dvojjedinú funkciu - vytvárajú umelý svet tým,
že realitu pretvárajú k svojim záujmom a potom sami zápasia o čo najväčší priestor v tomto
umelom svete a ešte viac ho sťahujú na morálne dno. Nie, nie sú to žiadne dobročinné inštitúcie.
Sú to obyčajné komerčné subjekty, ktoré naháňajú zisky. Aby čo najviac bohatli, potrebujú
predávať čo najviac reklamného priestoru. Aby ho mohli predávať čo najdrahšie, potrebujú veľa
konzumentov, ktorí čítajú, či pozerajú ich produkty. V boji o väčšinového diváka či čitateľa by
boli ochotné bez mihnutia oka odvysielať tvrdé porno o dvanástej napoludnie, keby neexistovala
nijaká kontrola či štátna regulácia. Štát je však v dnešnej dobe čoraz slabší, keďže si ho
prostredníctvom politických strán sprivatizovali nadnárodné korporácie a najbohatšie zložky
spoločnosti, a preto tí istí majitelia médií, ktorí sa honia za ziskom, de facto kontrolujú aj
štátne inštitúcie, ktoré by ich mali regulovať. Celé toto prostredie je nastavené tak, že v
médiách bude čoraz viac krvi, sexu a násilia. Stratí sa akákoľvek výchovná a kultúrna funkcia.
Mám vážne obavy o generáciu, ktorá vyrastá v tomto prostredí. Môže z toho vzísť generácia
násilníckych sociopatov bez akýchkoľvek hodnôt a morálnych princípov. Ale koho by to zaujímalo?
Hlavné je, že nakupujú.

Médiá sa teda stávajú nástrojom, ktorý možno ľubovoľne použiť bez toho, aby si to
verejnosť vôbec uvedomovala. Ako vyzerá mediálna manipulácia a ako ju môže
postrehnúť bežný človek, ktorý má prirodzenú a úprimnú tendenciu veriť tomu, čo
je mu podávané ako oficiálna informácia?

Spôsoby mediálnej manipulácie asi najlepšie zmapoval slávny americký filozof Noam Chomsky.
Ako tvrdí, hlavné médiá, to sú veľké korporácie, vlastnené a prepojené na ešte väčšie kartely.
Dokladá, že v 90. rokoch, v ére megafúzií korporácií, sa globálnych médií zmocnilo deväť
megakorporácií, napríklad Time Warner (CNN), Disney (ABC) či News Corporation (FOX).
Tento trend pokračuje. A pochopiteľne, obraz sveta, ktorý médiá ponúkajú, reprezentuje úzke
záujmy a hodnoty vlastníkov týchto médií a odoberateľov ich reklamných služieb. Čiže - tých
najbohatších zložiek v spoločnosti.

Pritom nejde o žiadnu konšpiráciu. Chomsky jasne upozorňuje, že manipulácia sa nedosahuje
na tajných dohodách uzatváraných v zafajčených miestnostiach, ale vyplýva jednoducho z faktu,
že mnohí z tých, čo nezávisle od seba rozhodujú, vychádzajú z rovnakého svetonázoru, z
rovnakých hodnôt a sledujú rovnaký cieľ - získať zisk pre vlastné rodičovské korporácie. Takto je
to nastavené. Očakávať od dnešných médií, ktoré majú pod kontrolou najväčší kapitalisti v štáte,
že budú podporovať objektívne informovanie napríklad o ekonomických zlodejstvách, na ktorých
sa títo kapitalisti podieľajú, je asi rovnako naivné, ako očakávať, že médiá, ktoré mala za bývalého
režimu pod kontrolou komunistická strana, mali v úmysle objektívne informovať o odvrátenej
stránke bývalého režimu. Človek nemusí byť lumen, aby pochopil, že v samotnej podstate
systému je zakotvené, že médiá niekomu slúžia a nie sú to občania, komu slúžia. Hovorí sa
o nich ako o strážnych psoch demokracie. Zabúda sa však dodať, že strážne psy nehryzú
svojich pánov. Inak je ale prirovnanie o strážnych psoch relatívne trefné. Médiá naozaj strážia
systém, aby ho neohrozoval prebytok myslenia. Skrátka, zabezpečujú, aby ľudí ani len vo sne
nenapadlo, že systém je postavený na hlavu a oni sa celý život pachtia, len aby vďaka ich práci
bohatla hŕstka vyvolených.

Sledujeme všetko, čo nám podstrčia pod nos - kauzy, telenovely,
katastrofy, príbehy
celebrít, snažíme sa napodobňovať životný štýl, ktorý je momentálne "v kurze", žijeme
životy iných namiesto toho, aby sme žili ten svoj. Ľudstvo sveta je podľa nás skazené
a zlé a každý, kto sa od nás odlišuje vierovyznaním, alebo výzorom, je automaticky
naším nepriateľom. Všetci svorne myslíme tak, ako tí v "telke". Aké sú teda skutočné
dôvody premyslenej mediálnej manipulácie? Čo všetko by sme našli za jej "oponou"?

Ten dôvod je opäť systémový, nejde o náhodu. Aby som to vysvetlil, pomôžem si historickým
príkladom z 19.storočia. Myslíte si, že konzervatívni myslitelia, ktorí obhajovali vtedajších vladárov,
mali na ružiach ustlané? Nie, paradoxne, nech bolo myslenie konzervatívnych filozofov akokoľvek
reakčné a nech akokoľvek sofistikovane obhajovali záujmy tradičných elít, nedostávalo sa im od
európskych panovníkov žiadnej podpory. Prečo? Jednoducho preto, že konzervatívni panovníci sa
nebáli len liberálneho či socialistického myslenia, oni sa báli každého myslenia, aj reakčného.
Základom bolo udržať masy v bezmyšlienkovitej disciplíne. A to je pointa: akékoľvek myslenie
je nebezpečné pre udržanie systému. Dnes je stratégia podobná, hoci nemôže byť taká okatá.

V informačnej dobe je pre elity najdôležitejšie odvrátiť pozornosť más od skutočných problémov
a zahlcovať ich zábavným priemyslom. Pointa je tá istá - ľudia nemajú myslieť, ale poslúchať.
Samozrejme, elity potrebujú ľudí schopných technicky myslieť, ale čo je dôležité - ľudia majú rozum
používať inštrumentálne, nie hodnotovo. Nemajú sa zamýšľať nad podstatou, iba nad riešením
technických problémov. Nemajú špekulovať nad absurditou systému, len efektívne riešiť
každodenné situácie.

Najvyšším spoločenským cieľom sa stala prázdna racionalita a bezobsažná efektivita. Ľudia
sa premenili na akési roboty, ktorých základným cieľom je "optimálne fungovať", prispôsobiť sa,
správať sa trhovo, flexibilne, účelovo a oportunisticky. A popritom všetkom sa strojene usmievať,
však nás to baví, no nie? Ako hovorieval Herbert Marcuse: "Žijeme a umierame racionálne a
produktívne."A prečo? Jednoducho preto, že systém nás takýchto potrebuje. Zdisciplinované
masy konzumentov, ktorých jediná starosť je odkrútiť si to efektívne v robote, nebúriť sa
za žiadnych okolností a premýšľať nad tým, či si kúpim mobil od značky X alebo Y. Cieľom
muža má byť, aby ulovil čo najviac žien. Ako to dosiahne? Jedine s účesom, aký nosí Brad Pitt.
Cieľom ženy má byť, aby vyzerala ako Paris Hilton a ideálne by bolo, keby aj mozog používala
zhruba tak zriedkavo ako slávna Paris. Nerozmýšľať, nakupovať. Presne takých nás systém
potrebuje. O tom je to celé. Médiá sú len užitočné nástroje, ako dosiahnuť tento cieľ.
Nič iné.

Mainstreamové (v zmysle masové - pozn. red.) médiá sa cielene vyhýbajú tzv.
alternatívnym názorom, ktoré sa z dôvodu cenzúry presúvajú na internet. Majú
z nich strach?

Alternatívne myslenie je nebezpečné pre každý režim. Rozdiel je, že kým počas bývalého režimu
bolo alternatívnemu mysleniu aspoň latentne priznaný status niečoho dôstojného, hoci zároveň
nebezpečného a disidentského, dnes je alternatívne myslenie degradované na čosi apriórne naivné,
hlúpe a bláznivé. Počas bývalého režimu každý vedel, čo je to režimistická propaganda a vedel ju
odlíšiť od reality. Dnes už nie sme schopní ani tohto. Manipulácia zašla tak ďaleko, že už ani
nevieme odlíšiť pravdu od lži, realitu od propagandy. A ak sa objaví nejaká alternatívna myšlienka,
režimistickí intelektuáli nemajú za úlohu s ňou bojovať či polemizovať, ale ju zdiskreditovať, ignorovať,
zosmiešňovať.

Do mainstreamových médií sa nemôže nikdy dostať. Ak sa tam predsa len z času na čas dostane,
treba jej dať status kuriozity a odplašiť ľudí od toho, aby ju brali vážne. Preto je tam vždy iba
v spojitosti s niečím odpudzujúcim či komickým, buď v súvislosti s nejakými rabujúcimi anarchistami,
teroristami či extrémistami, alebo v televízii nechajú prehovoriť nejakú pripitú negramotnú
pani niekde na trhovisku, ktorá nevie poskladať vetu, hoci to, čo hovorí, je stokrát väčšia
pravda než to, čo tvrdia režimistickí intelektuáli, rôzni hovorcovia bánk, dobre platení analytici
a insitní politológovia. Cieľom je vytvoriť svet bez alternatív, svet bez myslenia. K tejto duchovnej
vyprázdnenosti prispievajú výrazným dielom práve médiá. Tie dnes napríklad zminimalizovali
priestor pre relácie, ktoré by ponúkali zmysluplné diskusie, originálne príspevky, netendenčné názory
- jednoducho pre to, čomu sa hovorí myslenie. Ak aj náhodou v televízii natrafíme na program, ktorý
ponúka aj hlbšie polemiky a informácie vedúce k podstate vecí, väčšinou sa tak stane niekedy okolo
polnoci, keď už väčšina ľudí dávno spí. Žeby náhoda?
 
Ak by mali médiá fungovať naozaj ideálne, ako by tento stav mohol zhruba vyzerať? Je to utópia?

V prostredí súčasného konzumentského trhového systému je ťažké očakávať, že to bude inak.
Médiá fungujú tak isto, ako celá spoločnosť. Dôvody ich manipulatívneho správania sú systémové,
a preto nie je možné očakávať, že sa budú správať ako akési "ostrovčeky pravdy", keď ich
systém a vnútorné súvislosti tlačia do toho, aby ľudí manipulovali v záujme svojich vlastníkov a
tých hore. Ako som naznačil, nie je v záujme systému, aby ľudia rozmýšľali. Médiá len napĺňajú
svoje funkcie ako stabilizátory systému. Očakávať, že médiá budú hrdinský odolávať, keď
všade naokolo bujnie cynický kapitalizmus, to naozaj hraničí s utópiou.

Stačí sa len pozrieť na naše televízie. Ich programová štruktúra krásne symbolizuje to, čo sa
deje v celej spoločnosti. Myslenie odsunuli na najneskoršie nočné hodiny, nehovoriac o tom,
že mu venujeme približne dve hodinky týždenne. Akoby sme sa hanbili za to, že myslíme.
Chomsky výstižne tvrdí, že zmyslom médií je "dosiahnuť, aby ľudia sledovali národnú futbalovú
ligu, aby sa zaujímali o matku, ktorej sa narodilo decko so šiestimi hlavami, alebo o hocičo
iné, čo im predhodia". To všetko s jediným cieľom - docieliť stav, v ktorom je prakticky
nemožné myslieť, nemožné rozmýšľať. Ak sa aj divák v médiách dopátra nejakej diskusie o
dôležitých témach, tú zväčša moderátor zredukuje na 15 sekundové časové limity, do ktorých
má diskutér vtesnať vlastný názor na vážne spoločenské problémy. A tomu sa dnes vraví
"myslenie", tomu sa dnes hovorí spoločenská diskusia. Napokon sme donútení prijať hru, v ktorej
hranice spoločenskej diskusie určujú ľudia, ktorí nielenže nemajú ani šajnu o spoločenských
problémoch, ale ktorí často nemajú ani len potrebné vzdelanie. To sú tie "celebrity", ktoré ste
spomínali.

Ako sa prejavuje cenzúra v médiách? Od koho alebo od čoho závisí, ktoré informácie
sa "pustia von" a ktoré sa obídu mlčaním? Ako je možné, že rovnaká cenzúra funguje
paralelne vo viacerých "vedúcich" médiách na trhu?

Aj tento proces opisuje veľmi presne Noam Chomsky. Jednotliví žurnalisti a komentátori často
pri vstupe do mediálneho priestoru úprimne veria, že budú odhaľovať pravdu a nikomu neslúžiť.
Veľmi rýchlo však zistia, že v podstate majú len dve možnosti: buď sa prispôsobia, alebo budú
vylúčení. Tí, ktorí sa prispôsobia a ostanú v systéme, si čoskoro zvnútornia presvedčenia a postoje,
ktoré vo svojej každodennej práci vyjadrujú a ktoré rámcujú ich činnosť. Je veľmi ťažké predstaviť
si človeka, ktorý niečo hovorí a iné si myslí, najmä pokiaľ by to malo byť dennodennou súčasťou
jeho života. Preto sa väčšina novinárov radšej prispôsobí a vezme si hodnoty systému za svoje.

Napokon, určitý priestor pre kritiku im systém umožňuje. V rámci zdieľaného systémového
konsenzu je možné kriticky reflektovať drobné problémy a úzke taktické otázky. Inštitucionálna
štruktúra systému a jeho podstata sa však voči nezávislému mysleniu stavia nepriateľsky. Ak by
sa novinár s takýmto nezávislým názorom našiel, potom nasledujú sankcie systému. Takýto človek
nie je zavretý do väzenia ani prenasledovaný. Sankcie systému pôsobia inak a to tak, že si takýto
novinár viac nenájde miesto v korporačnom systéme médií. Niekde na okraji systému, v nejakom
malom lokálnom rádiu či v alternatívnej tlači, sa azda zamestná - jeho vplyv na auditórium však
bude marginalizovaný. Nevyjadrovať tendenčné názory systém trestá vylúčením z mainstreamových
médií. Začínajúci novinári majú podľa Chomského plno ilúzií o úprimnom spravodajstve a šírení skutočnej
pravdy. Ibaže onedlho po nástupe do redakcie sú informovaní šéfredaktorom, že sú príliš emocionálni,
že sa príliš angažujú do konkrétnej reportáže, že by mali písať viac "objektívne". Inými slovami, vedenie
im naznačí, že ak budú vystrkovať rožky, môžu sa tiež pobrať inam. Väčšinou sú novinári dosť
inteligentní na to, aby pochopili, že boj s veternými mlynmi nemá zmysel a jednoducho píšu tak,
ako predpokladajú, že potešia svojich chlebodarcov. Veď ide o kariéru. Priamy nátlak ani nie je nevyhnutný.
 
Ako v tomto kontexte vnímate slovenské médiá? V diskusiách pod článkami
najznámejších slovenských denníkov ľudia napríklad v súvislosti s údajnou smrťou
Usámu Bin Ládina novinárov opakovane vyzývali, aby prestali písať klamstvá a
zavádzať verejnosť. Je táto reakcia novým fenoménom?
 
To, že ľudia nedôverujú výkladu zo strany etablovaných médií, nie je nič nové. Mediálnej
manipulácii paradoxne oveľa dôslednejšie podliehajú vzdelanejšie vrstvy, no bežní ľudia, ktorí
sa učia životu priamo zo skúseností, mediálnej ideológii jednoducho neveria. Sú to preto práve
vzdelanci, politici, novinári či verejne činné osoby, ktoré sú vystavené najsilnejšiemu
indoktrinačnému náporu a ktoré reprezentujú najlepšie zmanipulované objekty systému.
Dôvody sú rôzne. Jeden je prozaický - vzdelaní ľudia omnoho viac čítajú a zaujímajú sa o
politické diskusie. Práve preto má na nich priama politická indoktrinácia silnejší vplyv.

Ľahká manipulovateľnosť týchto ľudí súvisí aj s ich spoločenským postavením. Zväčša ide
o privilegované elity, ktoré zdieľajú záujmy vládnucich tried. Isté je, že ten najvyšší stupeň
"martixu" neprenikne nikdy medzi masy. Je to podobné ako v Orwellovom románe 1984. Bežní
ľudia, ktorým Orwell v románe hovorí "proléti", nevnímajú svet prostredníctvom systémovej
ideológie. K elitám ako takým pociťujú nedôveru. Je to tak aj v súčasných akože-demokratických
režimoch. Systém sa zväčša ani nepokúša masy priamo ideologicky manipulovať a politicky
vymývať, efektívnejšia je ohlupovacia taktika cez rôzne sitkomy, telenovely a stupídne súťaže.
V istom okamihu však ľudia na vlastnej koži pociťujú, ako s nimi elity zametajú, napríklad v čase
hospodárskej krízy. Vtedy sa už začínajú ozývať aj voči tomu, čo im servírujú režimistickí
intelektuáli a novinári v médiách. V tejto situácii sa nachádzame aj dnes a môže sa to javiť ako
nový fenomén. Ale historicky sa pravidelne opakuje, hoci v minulosti sa odpor vzniesol voči iným
indoktrinačným inštitúciám, napríklad voči cirkvi či rodine. Dnes sú na pretrase médiá. Uvidíme,
aký mechanizmus manipulácie bude systém na zdisciplinovanie más používať v budúcnosti. Žiadna
hegemónia však netrvá večne, v tom je určitá nádej.

Práve v súvislosti s poslednými udalosťami v USA sa objavujú odkazy na spomínaný
román Georga Orwella 1984, v ktorom má "Veľký brat" životy a názory všetkých pod
absolútnou kontrolou. V odbornej terminológii sa dokonca objavuje aj slovné spojenie
"orwellovský jazyk". O čo ide?

Ide o to, že sa vytvára systém určitých magických slov, ktoré vo verejnosti vyvolávajú pozitívnu
či negatívnu odozvu už len svojím vyslovením. Slová ako "slobodný svet", "reformy", "voľná konkurencia",
"zodpovednosť" na strane jednej či slová ako "komunizmus", "extrémizmus", "terorizmus", "populizmus"
na strane druhej, možno použiť ako náhradu argumentu, pretože majú ustálený manipulačný význam.
Namiesto nepopulárneho termínu "kapitalizmus" sa použije "slobodný obchod", na označenie tvrdých
asociálnych politických krokov sa použije súslovie "ozdravujúca reforma", na vysvetlenie vlády politických
elít sa využije populárny pojem "vláda ľudu" (demokracia) a pod. Slovám sa skrátka účelovo pridávajú
opačné významy, tak ako v Orwellovej knihe. Otroctvo sa stáva slobodou, sloboda sa stáva otroctvom,
vojna je mierom, mier zas vojnou.

Orwellovský New Speak sa stáva základom demokratickej propagandy. Možno ešte lepšie než
Orwell na moderný spôsob vykonávania moci a manipulácie upozornil francúzsky filozof Michel
Foucault. Podľa neho žijeme v spoločnosti dozerania, v ktorej máme pocit, že sme neustále pod
kontrolou. Niečo ako skrytá kamera, ktorá by nás všade sprevádzala. A my by sme nevedeli, či
je práve zapnutá alebo vypnutá. Mohla by byť pokojne celý čas vypnutá, no my by sme sa správali
presne tak, ako sa od nás očakáva. Lebo - čo ak? Nosíme si v hlave "vnútorného policajta", ktorý
je efektívnejší než všetky represívne mechanizmy štátu. Uvedomme si, že moderný systém je z
hľadiska kontroly ľudí omnoho efektívnejší, než bola totalita. Dnes už nejde iba o to, aby ste robili
to, čo sa od vás chce. Dnes je dôležité, aby ste aj chceli robiť to, čo sa od vás chce. Kedysi stačilo
mať pod kontrolou telá ľudí, aby otročili na panskom, aby nezbíjali, aby fyzicky poslúchali. Myslieť
si mohli, čo chceli, museli len navonok poslúchať. Dnes je to iné. Systém zašiel ďalej. Dnes ide o
to, aby spacifikovali naše hlavy. Keď si k tomu pridáte špecifický jazyk, ktorý nás nepriamo núti
rozmýšľať v individualistických a vlastníckych kategóriách, zistíte, že propaganda a kontrola nie
je dnes už len doménou tajných služieb či verejnej politiky, ako to bolo v bývalom režime, ale
prenikla nám až do spální, až do našich najvnútornejších pocitov. Je to ako v závere románu 1984,
keď hlavný hrdina podľahne všetkému mučeniu, tlaku a propagande a nakoniec sa vzdá logiky aj
zdravého rozumu. Uverí dokonca tomu, že miluje Veľkého brata. V tomto štádiu sa dnes nachádza
väčšina ľudí, ktorá sa vyjadruje k spoločenským témam.
 
Ako sú na tom slovenské médiá vo všeobecnosti? Ich najväčšie pozitíva a negatíva?

Slovenské médiá sú v prvom rade mimoriadne provinčné. Neexistuje v nich ani len zdanie
plurality či objektivity. V zahraničných médiách sa novinári niekedy snažia ísť po krku
nadnárodným koncernom a ekonomickým gangsterstvám, ktoré sa dejú. Pretože o tom je život.
U nás sú korporácie nedotknuteľné a médiá idú po krku iba politikom, samozrejme, len tým
nepohodlným. Je to až ubíjajúce, aký monotónny obraz sveta ponúkajú. Prakticky všetky do
jedného šíria tie isté bludy, nesnažia sa ani len navodiť ilúziu myšlienkovej konfrontácie. Malý
príklad za všetky. Britský analytik Stuart Hall, predstaviteľ kulturálnych štúdií, chcel na príklade
politickej televíznej diskusie v BBC ukázať, aká je moc redaktora v televíznej diskusii a ako možno
vďaka nemu vmanipulovať verejnosť k prijatiu určitého názoru. Na príklade t elevíznej relácie
ukázal, ako moderátor pomáha konkrétnemu politikovi. Nie však tým, že by mu nadbiehal, ale
práve naopak - tým, že sa na chvíľku akoby pozabudne a názor tohto politika označí za nesprávny.
Tým mu dáva do ruky obrovskú zbraň, pretože tento politik odrazu má viac priestoru v relácii, aby
mohol vysvetliť svoj názor a zároveň má aj väčšie sympatie divákov, ktorí automaticky držia palce
politikovi, ktorého si dovolil moderátor napadnúť.

V Anglicku je totiž takýto postup moderátora niečím absolútne neprípustným. Hall ukazuje, ako
sofistikovane manipulácia prebieha v BBC. A teraz si to porovnajme zo Slovenskom. Myslíte, že tu
niekto potrebuje vymýšľať takéto sofistikované mechanizmy manipulácie? Spomeňme si napríklad
na reláciu Pod lampou, ktorú vedie vysoko neprofesionálnym spôsobom Štefan Hríb a zložením
hostí a sugestívnymi otázkami priamo propaguje neokonzervatívnu ideológiu. S posvätením
verejnoprávnej televízie. Takáto okatá forma manipulácie v BBC neprichádza do úvahy. To len
dokazuje, že britská mediálna kultúra je nielen prinajmenšom o stupeň vyššie, ale že aj
manipulačné metódy sú oveľa sofistikovanejšie, jemnejšie a odohrávajú sa v úplne inom
kontexte. U nás stále prevládajú tie najprimitívnejšie manipulačné taktiky a všetci predstierajú,
že tak je to v poriadku, že tak to má byť. Taká veľká spokojná dedinka na okraji gubernie, to sme
my. Hm, ale chceli ste aj pozitívum slovenských médií. Tým najväčším je asi to, že sú tak nesmierne
nedôveryhodné, že ich vlastne nikto neberie vážne. Je napríklad veľmi ťažké ukázať, že povedzme
BBC manipuluje. A pritom ona naozaj manipuluje. Na to, aby ste dokázali, že manipuluje povedzme
Markíza alebo SME, na to nepotrebujete nič, len oči a uši. Dokazovať sa musí skôr opak. Čiže pozitívom
je, že naše médiá pôsobia ako systémové stabilizátory veľmi rozpačito. Kým je dobre, nemusí sa
to tak javiť. Keď však pôjde do tuhého, rozpadne sa im to ako domček z karát. To je rozhodne fajn.

Novinkou na slovenskom trhu je systém Piano, ktorý združuje deväť vybraných médií
- Pravdu, SME, Hospodárske noviny, Týždeň, Šport, PC revue, TV JOJ, Medialne.sk a
MeeToo.sk. Piano prinieslo platby pre čitateľov - platiť musia v prípade, že si chcú prečítať
krátke komentáre alebo recenzie, prípadne napísať svoj názor a zapojiť sa do diskusie pod
vybraným článkom. Mnohí ľudia poukazujú na to, že ide práve o nástroj mediálnej
manipulácie - bežné spravodajstvo je na webe prístupné tak ako doteraz, situácia sa mení
najmä pre "diskutérov". Je takéto spoplatnenie účasti na diskusiách, na ktorých by médiám
až tak záležať nemuselo, vo svete bežné?

Je to rozhodne zábavný posun, keď už od vás odrazu niekto chce, aby ste za vymývanie mozgov
aj platili poplatky. Ale povedzme si úprimne - kto tak asi na tých fórach, povedzme na sme.sk
diskutuje. Polovica prispievateľov nie sú reálni ľudia, ale len vymyslené nicky (krycie prezývky
- pozn. red.), ktoré obhospodarujú centrály politických strán, rôzne záujmové skupinky a často aj
sami novinári. Možno niekomu začalo vadiť, že na fóra občas prenikli aj reálni ľudia z mäsa a kostí,
ktorí vyjadrili iný názor. A tak sa zaviedli poplatky, aby ich odplašili. Ostane len "tvrdé" jadro, ktoré
sponzorujú politické centrály a naši mediálni mágovia sa budú môcť zasa spokojne zalizovať, ako
vyriešili problém. Na druhej strane, poviem vám úprimne, že spoplatnenie komentárov je bohovská
vec. Odkedy k tomu došlo, prestal som ich čítať a menej sa rozčuľujem. Jednoznačne to zvýšilo
kvalitu môjho života.
 
Ľudia sa často na médiá obracajú ako na poslednú inštanciu, ktorá obháji ich práva -
v istých prípadoch médiám naozaj nemožno uprieť aj pozitívne zasahovanie do diania.
Médiá - na jednej strane sa zastávajú pravdy a spravodlivosti a na druhej strane sú tými,
kto tieto princípy beztrestne porušuje. Ako z tohto chaosu von?

Pri analýze médií opisujem systémové tendencie. Samozrejme, môže sa stať, že médiá na niečo
prídu a pomôžu. Som síce presvedčený, že ak prídu na niečo veľké, vždy je v tom nejaká
spravodajská hra a niekoho záujem, buď hospodárskeho konkurenta, politického rivala a podobne,
jednoducho niekoho, kto informáciu poskytne a zatlačí na správnych miestach, aby sa uživila. V
malých kauzách, ako napríklad, že správca bytového družstva defraudoval dvesto eur, môžu médiá
naozaj pôsobiť užitočne a efektívne. Ak však nadnárodná korporácia zdefrauduje dvesto miliónov
eur, nikdy sa o tom cez médiá nedozviete. Napokon - netreba zabúdať, že ani médiá nepovažujú
ľudí za úplných bláznov. Musia im ponúkať v zásade realistický obraz sveta a aj manipulácia
musí prebiehať nenápadne. Zdanie plurality a dostatočnej kritickosti je jeden zo základných manévrov,
ako si médiá získavajú dôvery ľudí. Matrix funguje efektívne iba vtedy, keď ľudia uveria, že nežijú v matrixe.
 
Hovorí sa, že všetko zlé je na niečo dobré - ak človek prestane slepo prijímať všetko, čo
vidí v televízii a číta v novinách, vzniká akýsi "medzipriestor" pre jeho slobodné myslenie.
Kde všade je možné hľadať a nájsť pravdu?

Pravda je dole, na ulici, všade tam, kde nie sú nablýskané výklady, všade tam, kde nie sú peniaze
a komerčné záujmy. Nájdete ju v knihách, ktoré nevydávajú korporácie, nepodporujú režimové
občianske združenia, ktoré necitujú etablovaní intelektuáli. Nájdete ju na internete, na stránkach,
na ktorých vám reklama nebude vypichovať oči každé dve minúty. Nájdete ju na pochodoch za
sociálne práva, za ochranu životného prostredia, všade tam, kde sa tvrdí, že iný svet je možný.
Určite ju nenájdete v mainstreamových médiách. Očakávať od médií, že vám budú hovoriť pravdu,
je taká istá hlúposť, ako očakávať od bankového úradníka, že vám povie niečo objektívne o spravodlivom
nastavení daňového systému. Jednoducho, treba používať zdravý rozum a vždy sa pýtať: komu táto
informácia vyhovuje? Ak dospejete k záveru, že vyhovuje len tým najslabším, začnite sa ňou zaoberať.
Pretože tam zákonite nepôjde o záujmovú hru. Slobodne myslieť je dnes ťažšie než kedykoľvek v dejinách.
Ale stále to možné je.

ĽUBOŠ BLAHO, Ústav politických vied Slovenskej akadémie vied (SAV)
Rozhovor pripravila Lucia Žatková, vyšiel v týždenníku
 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

perfektne

(ivan, 8. 3. 2015 23:08)

super clanok.uplne moje slova.diky!!